Nebezpečenstvo charizmatických hnutí: Svedectvo bývalého evanjelikálneho charizmatika, MUDr. Otakára Hunáka

Stručný obsah:

Som pokrstený katolík, pristúpil som k 1. sv. prijímaniu, ktoré bolo zároveň aj posledným. Počas rokov normalizácie som vyrastal ako totálny ateista. Po zmene režimu v r. 1989 sa zmenila nielen politika, ale aj celé duchovné prostredie v Cirkvi. Medzitým som sa oženil a po krátkom čase sme s manželkou prežívali prvú dosť veľkú manželskú krízu. Začali sme hľadať riešenie, pri ktorom sme narazili na priateľov, ktorí boli z nášho pohľadu hlboko veriaci ľudia. Poznal som sa s nimi dlhé roky. Boli veľmi prekvapení, že ja, ako človek úplne zo sveta, hľadám vieru, alebo skúmam, či je ešte niečo viac, než muzika, veda, práca… Zvestovali nám evanjelium, darovali Bibliu, ktorú sme začali čítať a uvažovať nad ňou. Priatelia patrili medzi charizmatikov. V tom čase som ešte nepoznal ich duchovné pozadie.

Po stretnutí s ďalším mojim priateľom, ktorý sa identifikoval ako bývalý charizmatický katolík, sme vstúpili do charizmatického spoločenstva s názvom Otvorené dvere, kde sme zotrvali 10 rokov. V spoločenstve sme pravidelne spolupracovali so všetkými cirkvami, ako napr. s apoštolskou cirkvou, bratskou jednotou baptistov, s kresťanskými zbormi, samozrejme okrem katolíkov a pravoslávnych. Mávali sme spoločné konferencie, vyučovania, prichádzali k nám rôzni zahraniční misionári, kde bolo prítomných 2000 – 3000 ľudí. V konečnom dôsledku to dopadlo tak, že Združenie kresťanských spoločenstiev Slovenska sa rozpadlo, lebo sa nevedeli dohodnúť na tom, či má byť kresťan bohatý alebo chudobný…

Potom sme sa dostali pod krídla anglického misionára, ktorý bol vyslaný do východnej Európy spoločenstvom známym pod názvom Služobníci zmluvy. Po celom svete majú rôzne komunity. Ich učenie sme intenzívne študovali. Vedeli mnohé veci zdôvodniť, Bibliu mali naštudovanú, takže v tom spoločenstve sme boli poslušnými učeníkmi. Po ôsmych rokoch nás toto náboženstvo prestalo definitívne napĺňať. Keď sme tam prišli, nemali sme ani potuchy, čo sú to náboženské potreby človeka. Boli sme vovedení do charizmatického systému, ktorý je charakteristický emocionálnym svetom radosti. Kto sa neraduje, nie je kresťan. Radosť bola prikázaná! Bolo to obdobie Torontského požehnania. Tento emocionálny impakt má svoje limity. Akonáhle dôjde k určitému nasýteniu, tak tam to človeku už nič nedáva. Človek bytostne potrebuje k životu pravdu a lásku.

To je ten model, ktorý dnes vidíme všade. Je to subjektivisticko – emocionálny režim, ktorý človeka v konečnom dôsledku sklame. To sa stalo aj nám. Boli sme úplne fascinovaní Bibliou, naučili sme sa celé state naspamäť. Ak chceli s nami nejakí kňazi viesť dišputu, väčšina z nich sa absolútne nechytala. Mali sme to fantasticky vyskladané, povyberané, dokonale všetko nachystané. Akoby to niekto naprogramoval. Samozrejme, že nebolo možné z toho nikoho obviňovať. Boli to spontánne procesy, ktoré sa takto vyformovali. Bol som vedúcim chvál, spieval som, hral na gitare, na bubnoch, mali sme tri – štyri kapely. Hrali sme na koncertoch, kde bolo niekoľko tisíc ľudí. Bolo to 20 rokov pred tým, než sa narodil zakladateľ Godzonu.

Evanjelikálna spiritualita je poznačená „dogmou“, ktorú šíril Billy Graham, tzv. téza znovuzrodenia. Tvrdia, že bez ohľadu na to, či chodíš do kostola, prijímaš Eucharistiu, chodíš na spoveď a teda žiješ sviatostným životom katolíka, keď nespravíš rozhodnutie prijať Pána, nemôžeš byť Božím dieťaťom. To je niečo absurdné! Je úplne jedno, či je niekto arcibiskup, keď ale neprijal Pána, musí ísť dopredu, modliť sa spolu s baptistom predpísanú modlitbu, prijať Pána a až potom sa stane Božím dieťaťom. Tento prelomový bod sa v týchto komunitách nazýva znovuzrodením. Úplne odmietajú sviatostné náboženstvo.

Bol som prítomný v Budapešti v športovej hale na stretnutí tisícov ľudí, kde sa odovzdávalo Torontské požehnanie. Odtiaľ sme ho priniesli na Slovensko. Pastora a tzv. „starších“, sme volili my. Mal to byť akože biblický model z Pavlových listov, zo Skutkov apoštolov, snažili sme sa napodobňovať to, čo raná Cirkev žila. Bolo to združenie ľudí čítajúcich Bibliu, čo sa nám veľmi páčilo, boli tam lákavé prejavy, ktoré sa identifikovali ako práca Ducha Svätého. Ľudia tam získavali presvedčenie, že toto je konečne pravé kresťanstvo!

Takmer každé spoločenstvo má ako svoju nosnú agendu muziku, ktorá je nesmierne silná. Pôsobia tam profesionálni muzikanti. Hudba má obrovskú silu, je to emocionálny katalyzátor, ktorý nastaví človeka tak, aby bol ochotný prijímať to, čo príde potom. Tá hudba otvára človeka, odstraňuje jeho emocionálne bariéry, nastavuje ho do stavu, v ktorom je schopný počúvať kazateľa, potom prísť dopredu, nechať na seba vložiť ruky, padnúť na zem a začať hovoriť cudzími jazykmi…

Bethel Church je sekta. Aj my sme boli sekta. Túto sektu propagujú ľudia, ktorí o sebe tvrdia, že sú katolíci a ponúkajú diela tých, ktorí vyšli z tejto sekty. Godzone je ochranná značka hudobníka z kapely Bethel Church.

V spoločenstve ľudí, v ktorom sme sa za seba modlili bolo bežné, že niekto prišiel dopredu s prosbou, že potrebuje modlitbu. Postavil sa, do toho hrala ticho hudba, my sme na neho položili ruky, on padol na zem, modlili sme sa nad ním v jazykoch… Mali sme aj také prípady, že začal kričať, vrieskať a hneď sme vedeli, že je zle. Boli to také prejavy, že aj my sme dostali strach, tak sme začali z neho vyháňať démonov. Toto bola bežná každodenná prax pri našich stretnutiach. Toto je reálny charizmatický evanjelikálny svet.

Odkiaľ sa toto dostalo do katolíckej Cirkvi? Ktorý biskup to dovolil? Je normálne, aby katolík chodil medzi ľudí, ktorí neveria v Eucharistiu, ktorí sa vysmievajú z Panny Márie, katolíkov považujú za bláznov, nechal tam na seba klásť ruky a potom to dovliekol do kostola, založil komunitu, ktorá to rozširuje medzi katolíkov? Ak je katolícke učenie ohľadom sviatostí pravdivé – a s istotou môžeme prehlásiť, že pochádza od Ducha Svätého – tak odkiaľ pochádzajú dary, ktoré sa z tohto učenia vysmievajú?

Kristus povedal: „Hľadajte najskôr Kráľovstvo Božie a všetko ostatné vám bude pridané.“ Charizmatici sú tí, ktorí hľadajú. Nikto by predsa nešiel na charizmatické podujatie, keby nehľadal. Ale čo toľké tisíce mladých hľadajú? Toto je predsa úplne nové náboženstvo! Keď niekomu nestačí viera, ktorá 2000 rokov držala našich predkov v najťažších krízach, aby ich prežili – čo vlastne hľadajú? Je úžasné, že hľadajú! Ale evidentne nachádzajú niečo, čo s katolíckym náboženstvom nemá nič spoločné. Je to len emocionálne bičovanie, hecovanie, ktoré má svoj limit a keď skončí, tí ľudia odpadnú. Katolícka viera nestojí na zážitkoch a emóciách, ale stojí na zdravom rozume! Duch Svätý nie je duch bláznovstva, ale duch zdravého rozumu a sebaovládania. Toto nové náboženstvo privedie ľudí nakoniec k strate viery alebo k jej mutácii.

Vrátil som sa späť do katolíckej Cirkvi preto, lebo som videl, že to, čím som prešiel, absolútne nefunguje. Videl som svoju babku, dedka, tetu a rozmýšľal som: „Pane Bože, čo sú toto za ľudia?“ Veď ja som svoju tetu na smrteľnej posteli chcel obrátiť, aby sa znovuzrodila v tom evanjelikálnom zmysle. To bola žena, ktorá v kostole robila kostolníčku. Celý život v kostole prežila! Ležala na boku, pozerala na mňa a nepovedala ani pol slova. Z jej mlčania som bol úplne zdrvený. Chodil som za ňou týždeň a hovoril som si: „Jej sa Duch Svätý absolútne nedotýka!“ To boli starí ľudia, katolíci, ktorých viera bola pevná ako skala! Prenasledovali ich komunisti, zobrali im život, živnosť, všetko! Nechali ich na ulici s holým zadkom, ale tí ľudia nikdy neboli zahorknutí. Nikdy sa nepotrebovali zabávať, nepotrebovali nič! Oni proste žili v Božom kráľovstve. Našli Božie kráľovstvo, pokoj, spravodlivosť, lásku, to, čo som ja nikdy nemal! Vždy ma to fascinovalo. Vďaka týmto ľuďom som pochopil, že je to úplne iný svet, než tie zábavky a tancovačky. Po desiatich rokoch mi z toho bolo zle, pretože mi to už vôbec nič nedávalo.

Ako chápem Pavlov 1. list Korinťanom, kap. 14.? Sv. Pavol musel toto povedať Korinťanom, lebo vedel, od koho dostali dar chariziem! Mali ho z jeho vkladania rúk. On veľmi dobre vedel, že prijali Ducha Svätého! Ale tá ich neukáznenosť, ich ambície, ktoré boli obrovské, viedli k nekonečnej pýche! V Korinte, vďaka charizmám, vznikol totálny chaos a Pavol to musel korigovať. To neboli žiadne laudácie na charizmy. Sv. Pavol jasne deklaroval, že Cirkev je sviatostné zhromaždenie a nie zhromaždenie charizmatické. Ak má niekto dary, má ich po poriadku užívať, či už na budovanie seba, alebo Cirkvi. Keď niekto hovorí jazykmi, tak má aj vykladať jazyky. Centrom Cirkvi je Eucharistický Kristus!

Môj odchod z charizmatického spoločenstva bol postupný proces, ktorý trval asi 5 rokov. Zo všetkých bludov ma paradoxne liečil priateľ, evanjelický farár… Po zhliadnutí jedného dokumentu, v ktorom vystupoval kardinál Ratzinger, som urobil rozhodnutie, že sa vraciam do katolíckej Cirkvi. Som lekár a na oddelení máme na viditeľnom mieste telefónny kontakt na nemocničného kaplána. Bolo mi úplne jedno, komu zavolám, zúfalo som sa potreboval vyspovedať. Telefón mi zdvihol kňaz, ktorý sa mi predstavil a mňa zalial pot, lebo som toho človeka poznal skoro 30 rokov. Práve s ním som pred rokmi riešil odchod z katolíckej Cirkvi… Povedal som: „Otče, tu je Oto Hunák, mohol by som sa s vami porozprávať a ísť aj na sv. spoveď?“ On mi povedal: „No, pekne Otko, dosť dlho ti to trvalo!“ Spolu s manželkou sme potom prijali sviatosť zmierenia, neskôr birmovku a boli sme prijatí späť do katolíckej Cirkvi, v ktorej sme cca 15 rokov.

Charizmatické hnutie je odcudzené katolíckej identite a katolíckej viere. Bohopocta je v katolíckej Cirkvi jasne zadefinovaná. Jej vrcholom je obeta sv. omše, kde sa Pánu Bohu klaniame, kde ho chválime, kde prijímame milosť odpustenia a robíme pokánie… To je niečo, čo nemôže žiaden koncert suplovať, ani obohatiť. Ako by sme mohli obohatiť ukrižovaného Krista? Akou hudbou? To je niečo, čo vytvára falošné náboženstvo. To nie je kult kríža! Vytvára to tzv. Cirkev pohody. To nie je Cirkev, ktorá koná pokánie, ale Cirkev, ktorá sa baví, lebo už je všetko vybavené. To je evanjelikálne náboženstvo, ktoré sa pod touto agendou pomaličky presúva do katolíckej Cirkvi. Buďme bdelí, lebo katolícka viera je poklad, ktorý nemôžeme zamieňať za praktiky, ktoré nerešpektujú vôbec nič z toho, čomu veríme.