Kňazi často neberú svoje kňazské poslanie ako povolanie k službe, preto diabol na ich modlitby nereaguje. Ak by brali vážne to, čo im bolo zverené, diabol by na ich modlitby reagoval. Mohli by pomáhať a oslobodzovať sužované osoby.
Modlitby za oslobodenie sa môžu modliť ako exorcisti, tak aj všetci kňazi.
Žiaľ, kňazov v seminároch nikto neučí, čo sú modlitby oslobodenia, akým spôsobom sa vykonávajú a čo je exorcizmus. Dostanú sa len k základným informáciám, ale to nestačí. Preto im treba v tejto oblasti pomáhať.
Kňazi by mali používať hlavne sviatosti, pretože sú viac ako sväteniny. Sviatosť pomazania chorých sa používa veľmi málo a pritom ju Cirkev určila na pomoc ľuďom, ktorí majú duchovný, duševný, ale aj fyzický útlak, či utrpenie.
Exorcizmus na Aljaške dopomohol k obráteniu neveriacich, ktorí boli prítomní na exorcizme. Skrze ústa posadnutej osoby počuli hovoriť démona a rovnako aj videli Božiu silu v autorite exorcistu a tak sa stali veriacimi. Takto Boh používa zlo posadnutia na dobré veci.
Na Slovensku máme exorcistov málo. Ľudia hľadajú pomoc a nenachádzajú ju u svojich pastierov…
Je veľmi potrebné podporovať a povzbudzovať kňazov, ktorí vychádzajú zo seminárov bez kňazskej identity, aby si uvedomili, čo zveril Ježiš apoštolom a následne aj kňazom a biskupom. Poslal ich do sveta so slovami: „Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“ (Mt 10, 8)
Po úspešnom exorcizme sa démon môže vrátiť späť. Je dôležité si zapamätať pasáž zo Svätého písma: „Keď nečistý duch vyjde z človeka, blúdi po vyschnutých miestach a hľadá odpočinok. Ale keď nenájde, povie si: »Vrátim sa do svojho domu, odkiaľ som vyšiel.« Keď ta príde, nájde ho vymetený a vyzdobený. Tu odíde, vezme sedem iných duchov, horších ako je sám, vojdú dnu a usídlia sa tam. A stav takého človeka je nakoniec horší, ako bol predtým.“ (Lk 11, 24-26) Ľudia, ktorí mali veľké problémy, nemôžu po úspešnom exorcizme zostať žiť v starom spôsobe života! Musia začať žiť oveľa duchovnejšie a tento nový životný štýl by im mal vydržať až do konca života.
Chodiť aspoň raz za mesiac na sv. spoveď alebo na duchovnú obnovu, hneď potom vo sv. omši prijať Eucharistiu a tak si nechať „obsadiť“ územie našej duše Pánom Ježišom. To sú osvedčené zvyky našich starých otcov a mám, ktoré fungovali od nepamäti. Kto žije sviatostným životom nemá sa prečo báť diabla.
